Opera vracia úder - kapitola druhá

Autor: Matúš Kamenický | 7.2.2011 o 18:50 | (upravené 15.2.2011 o 20:00) Karma článku: 3,17 | Prečítané:  291x

Za starých čias som sa v rodnej krajine živil  takmer počestným obchodom. Bol som mladý,  ambiciózny, ale hlavne morálne fexibilný...

Vo svojom správaní som nebral ohľady na nikoho 
a na nič, až sa mi moja politika otočila 
chrbtom. Jedno zimné ráno som v zapaľovaní 
auta otočil kľúčom a nastalo peklo. Predná 
časť vyletela do vzduchu, celé sa vo vzduchu 
otočilo a dopadlo na strechu. Čierny dym sa 
vznášal hore, medzi snehové vločky, a 
plamene roztopili sneh naokolo na zemi. Mal 
som neuveriteľné šťastie, že vybuchla iba 
menšia z dvoch náloží a zázračne sa vyhla 
nádrži. Naozaj neviem, prečo by niekto dával 
do auta dve nálože, musel to byť amatér. A to 
mi zachránilo život. 
V bezvedomí ma z horiaceho vraku vytiahli 
okoloidúci, a prebudil som sa až v nemocnici, 
s popáleninami na tele a ľavou rukou 
v bandáži, po tom ako mi ju takmer odtrhol 
letiaci kus plechu. Keď som si uvedomil, čo sa 
stalo, vytrhal som si všetky tie všakovaké 
hadičky z tela a okamžite sa vytratil z nemocnice. 
Po tomto zážitku mrazivej blízkosti smrti som 
musel prehodnotiť svoje priority. Život a 
zdravie sa ocitli na prvých priečkach. 
Hovorí sa, že najlepším riešením väčšinou 
býva to najjednoduchšie. Speňažil som celý 
majetok, zaobstaral si falošné doklady, kúpil 
jachtu, nafngoval svoju vlastnú smrť, a 
odplával smerom do Austrálie. 
Pôvodne som v záujme spestrenia práce 
svojím prenasledovateľom plánoval roztočiť 
glóbus, a so zatvorenými očami doňho 
zapichnúť prst, a tým si určiť náhodnú 
destináciu. Trikrát som trafl oceán, a potom 
som zaboril necht do Baškirskej republiky, 
lokalizovanej medzi riekou Volga a pohorím 
Ural v Rusku. Tak to by nešlo. 
Aby nedošlo k nedorozumeniu, naozaj mám 
rád vodku, ale to už by som radšej dožil 
skrývajúc sa v utajení na policajných 
kasárňach, ako chránený svedok, než zajedať 
sardinkami vodku v drevenom zrube, pri 
teplotách tridsať pod nulou. Vo vnútri. 
Tak som s otvorenými očami ukázal na Sydney, 
kúpil si krátku inštruktážnu knihu Jachtárom 
cez noc a vyplával. Plavba trvala dva mesiace. 
Aby som pridal posledný majstrovský ťah 
svojmu plánu, plánoval som oženiť sa s 
Austrálčankou a usadiť sa na predmestí. Takto 
dostanem občianstvo a dokonalú novú 
identitu. Budeme mať pár detí, a integráciu do 
novej identity zavŕšim kúpou psa. Nikto sa 
nikdy nič nedozvie o mojej ponurej minulosti. 
Po príchode som sa rozhodol zasvetiť zvyšok 
pracovného života šíreniu popularity a predaju 
sendviča Elvis. Úspech som považoval za 
nevyhnuteľný. Moja logika bola jednoduchá: 
chrumkavý toast – dobré, arašidové maslo – 
dobré, banán – dobrý, slanina – dobrá, všetko 
naraz – výborné. 
Bohužiaľ Austrálčania mali iný názor. Môj 
predajný stánok tvoril stratu niekoľko týždňov, 
až kým ma vtedy ešte snúbenica Lucy 
presvedčila, že to takto nemá zmysel. Zabalil 
som to a v zápätí sa zamestnal ako natierač 
Harbour Bridge. To znamenalo, že som mal 
o prácu postarané na dobrých desať rokov. 
Oženil som sa z Lucy, čiže dostal občianstvo, 
kúpili sme si dom na predmestí a žili krásny 
život. Mala nie úplne príjemnú rodinu, ale 
bola to rodina. Začal som sa cítiť ako 
plnohodnotný člen spoločnosti. Trvalo to rok. 
Naše zamilované večere pri západe slnka sa s 
plynúcim časom zmenili na nudné debaty, ako 
by sme boli nejakí kandidáti. Aby som skrátil 
dlhý príbeh, jej otec bol partnerom 
v uznávanej právnickej frme a razom som pri 
rozvode prišiel o majetok. Zostala mi iba 
jachta. Tak sa zo mňa stal námorník, žijúci na 
vode. V prístave. 
Od toho momentu, až doteraz, balansujem na 
tenkej hranici skutočného, prvoligového 
alkoholizmu. 
Po krátkom čase mi však začalo chýbať 
vzrušenie a napätie, z časov nedávno 
minulých. Zlomovým momentom na 
uvedomenie si nutnosti zmeny bolo, keď si 
dokonca už aj moji kolegovia, maliari-natierači 
všimli, že príliš veľa pijem. Obmedzil som 
alkohol na jednu fľašu denne a stal 
súkromným detektívom. Ako osamelý ožran 
som totiž mal ten správny postoj aj chovanie. 
V tejto brandži je najdôležitejšia autentickosť, 
nikto by si predsa nenajal súkromného 
detektíva, ktorý by sa prezentoval v teplákovej 
súprave. 
Preto chodím po uliciach v klobúku a v béžovom 
trenčkote, pod ktorým sa skrýva oblek. Zpod 
dvojradového obleku sa síce horšie a pomalšie 
vyberá zbraň, čo je kľúčové a podstatné 
v situáciách, v ktorých sa ocitám pomerne 
často, ale túto malú nevýhodu plnohodnotne 
vyvažuje jeho praktickosť. 
Odkedy totiž bývam sám si aj košele žehlím 
sám. Pri dvojradovom obleku stačí, aby som 
prežehlil iba golier a maličkú trojuholníkovú 
časť pod krkom, ktorú je vidno. A to výrazne 
šetrí čas. 
Z práce maliara-natierača som našetril pár 
tisíc dolárov a prenajal si miestnosť na druhom 
poschodí, v starej obchodnej budove v meste. 
Keď budúci klient vstúpi ku mne do 
kancelárie, pravdepodobne ma zastihne 
popíjajúc whiskey alebo čistiac si zbraň, 
s nohami vyloženými na stole. 
A samozrejme, na každom rohu bude dýchať 
atmosféru. Doslova. 
Nevetrám totiž častejšie, ako je nutné. To v praxi 
znamená, že otvorím okno, až keď už cez 
hustý dym nedovidím na kalendár na dverách. 
Na vybavení kancelárie som si dal záležať, od 
betónovej podlahy, o ktorú sa v pohode môžu 
hasiť cigarety, cez nalakované steny, na ktoré 
nesadá prach a dajú sa ľahko umyť mokrou 
handrou, až po zatuchlý zápach vychádzajúci 
zo skleneného popolníka, plného ohorkov 
cigár. Miestnosť osvetľuje jednoduchá 
žiarovka visiaca na drôte zo stropu, ktorá sa 
zapína a vypína poťahovaním retiazky. Zážitok 
pokračuje keď sa usadí na klientskú drevenú 
stoličku, s takmer kolmým operadlom, bez 
opierok na ruky. Je úsmevné sledovať rôznych 
ľudí ako sa tam vrtia. Veľa ich tu síce nebolo, 
ale žiadnemu sa ešte nepodarilo pohodlne sa 
tu usadiť. V kúte však leží malá sedačka pre 
prípad, že by si ma prišla najať mladá slečna, 
oblečená v sukni, a mala chuť mi predvádzať 
svoje stehná. Oproti sa nachádza kreslo 
s vysokým operadlom. Mohol by som tak 
operatívne zmeniť povolanie na 
psychoanalytika. 
Pracovný stôl má vpredu diskrétnu látkovú 
oponu, aby nebolo vidno pod stôl. Nie však 
preto, že by som bol chúlostivý na pohľady 
smerujúce na moje nohy, ale preto, aby som 
mohol pod stolom nepozorovane mieriť 
zbraňou v prípade nebezpečenstva. 
Vpravo za chrbtom mi stojí vysoká, hnedá, 
kovová, uzamykateľná kartotéka, naľavo stojí 
skrinka s pohármi. Celkovo miestnosť vyžaruje 
dojem, že si za svoje služby neúčtujem 
neprimerane vysoké sumy. Nie som si však 
úplne istý, či sa mi podarilo vyhnúť sa tvorbe 
pocitu, že skutočným dôvodom jednoduchosti 
celého zariadenia je nedostatok klientov. 
Možno by som si mal prenajať ďalšiu 
miestnosť ako čakáreň, aby to tu vyzeralo 
rušne. Alebo aspoň vyložiť pár stoličiek na 
chodbu pred dvere.

Celých 15 kapitol a bonusová poviedka Kontraband z platformy v riadnej knihe tu.

<kapitola prvá

kapitola tretia>

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Tím Európy podľahol Kanade, jediný jeho gól strelil Tatar

Rozhodujúci gól domácich hokejistov sa zrodil po chybe slovenského obrancu Zdena Cháru.

KOMENTÁRE

Keď hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.


Už ste čítali?