Opera vracia úder - kapitola prvá

Autor: Matúš Kamenický | 2.2.2011 o 20:24 | (upravené 15.2.2011 o 19:59) Karma článku: 3,74 | Prečítané:  182x

Sedel som v kancelárii, zľahka paralyzovaný pohľadom  na sedem centimetrového, čierneho, chlpatého pavúka  sediaceho na mojom stole. Dve predné nohy dvíhal do  vzduchu a ukazoval mi svoje dlhé zuby, skoro ako mrož.  Nemohol som sa ubrániť myšlienke, že mu prstom ukážem  na brucho 'Máš tu špinu' a on sám seba nabodne.  Jemu sa tá myšlienka nepáčila. Odkedy som sa prisťahoval do Sydney...

Odkedy som sa prisťahoval do Sydney som ešte nemal 
čas zoznámiť sa dostatočne s miestnou faunou, ale súdiac 
podľa jeho zubov, tento bude jedovatý. 
Keby ma teraz uhryzol, jediné čím by som si mohol 
pomôcť, by bola dezinfekcia úradnou fľašou. 
Myšlienku, že si musím zaobstarať lekárničku prerušilo 
rázne zaklopanie na dvere. 
Na vyzvanie vstúpil dnu vysoký, bezmála sto kíl vážiaci 
muž v béžovom športovom obleku. Mal tmavé vlasy, 
zelené oči, ostrý nos a tenké ústa. Oblečenú mal bielu 
košeľu so zvislými, modrými prúžkami a bielym 
golierom, a uviazanú mal bledomodrú kravatu s čiernymi 
diagonálnymi pásmi, ktoré, prirodzene, smerovali 
naopak na uzle. Vyzeral ako optický klam. 
Výraz na jeho tvári prezrádzal, že si ma neprišiel najať 
kvôli nájdeniu stratenej andulky. Pristúpil ku stolu a 
podal mi ruku. 
„John Franco,“ predstavil sa. 
Zatriasol som mu rukou a ukázal na zlatý štítok na okraji 
stola, s vyrytým nápisom: Martin Schyzofrén, Súkromný 
Detektív. 
Rukou som pokynul smerom k stoličke oproti môjmu 
stolu:„Vitajte, prezraďte mi, čo vás trápi.“ 
Široký úsmev na mojej tvári zapadal do atmosféry, 
ktorú so sebou priniesol, približne ako tenisová raketa 
do polevy na svadobnej torte. 
John sa pomaly posadil a vzápätí aj so stoličkou 
nadskočil o dobrých desať centimetrov do vzduchu, keď 
zbadal pavúka na stole. 
Vydal pri tom zvuk a dokonca aj vyzeral, ako koala, 
ktorá si práve štikútla a súčasne ju niekto potiahol za 
nohu. 
John sa však okamžite spamätal, vzal zo stola môj 
poloplný pohár whiskey, vylial drahocenný mok na zem 
a dnom hore pod ním uzavrel pavúka. Jedna noha sa 
mu dnu nezmestila a zostala pricviknutá medzi sklom 
pohára a stolom, pavúk s ňou metal a bol zjavne nesvoj. 
Kývol som smerom na rozliatu whiskey na zemi: „Teraz 
si ma musíte najať.“ 
Chlapík bohužiaľ nemal náladu na vtipy. Dlhú chvíľu 
mlčky sedel, akoby sa nevedel odhodlať k objasneniu 
problematiky. Toto chvíľu potrvá. Zdvihol som obočie, 
aby už konečne začal a natiahol som sa ku debničke s 
cigarami. Možno by som mu mal naliať, aby sa 
posmelil. Už som mal dobre rozpálenú cigaru, keď 
začal: „Počuli ste o Masagahashiho perlách?“ 
Dramaticky som vyfúkol dym: „Nie.“ 
„Boli mi odcudzené,“ napriamil sa na stoličke a uhádol 
moju poznámku o polícii: „Nemôžem ísť na políciu z 
istých osobných dôvodov.“ 
Tento chlapík nebol u súkromného detektíva po prvý 
krát a tú nesmelosť na mňa iba hral. 
„Tie perly nepochádzajú z nelegálnej činnosti...“ chcel 
som sa uistiť. 
„Žiadne obavy,“ neuistil ma. 
Niečo sa mi na jeho chovaní nepáčilo. 
„Ak zistím opak, naša budúca dohoda a aj moja 
mlčanlivosť padá.“ 
Súhlasne prikývol. 
„Vydierajú ma,“ pokračoval a podal mi zložený list 
papiera. Rozložil som list, cigaru odložil do popolníka a 
začítal sa. 
„Majú hodnotu 100 000$?“ prečítal som po chvíli. 
„Práveže nie, aj keď to nie je príliš premrštené. Sú to 
len nejakí amatéri, čo ich nevedia oceniť. Pre mňa však 
majú vysokú osobnú hodnotu.“ 
Nevyzeral ako ten typ chlapa, ktorý by si nadovšetko 
cenil rodinné klenoty po prababičke. 
„Ako sa to stalo?“ 
„Včera som prišiel domov, dvere boli otvorené a jediné 
čo chýbalo, boli tieto perly. Ostatné šperky ostali 
nedotknuté. “ 
„Ako vyzerajú tie perly?“ 
„Bol to takmer sedemdesiat centimetrov dlhý 
náhrdelník z ružových perál.“ 
„A tento list prišiel poštou?“ 
„Nie, čakal ma doma na stole.“ 
„To je všetko čo viete, žiadne ďalšie informácie?“ 
Krútil hlavou, akože nie. 
„A ešte jednu podmienku, udržme to celé neofciálne,“ 
dodal. 
„Dobre beriem to, účtujem si 30$ na deň, plus výdaje. 
A budem potrebovať zálohu 300$.“ 
Prikývol, podal mi zálohu, svoje číslo a adresu 
načmáral na kúsok papiera, ktorý mi podal a odišiel 
bez slova. 
Zálohu som odložil do tajnej skrýše v stole a zasunul 
som pavúkovi nohu dnu pod pohár nožom na otváranie 
obálok. 
Musel som sa pousmiať nad situáciou, ako vystrihnutou 
z lacného flmu. Škoda, že neprišla mladá slečna so 
slzami na kraji a srdcervúcim príbehom. Ukradnutý 
perlový náhrdelník. Aké klišé. 
Obliekol som si trenčkot, nasadil klobúk a vyrazil. 
Zamkol som pracovňu a kráčal smerom k výťahom. 
Tvrdé opätky potichu ťukali o tvrdú zem pod mäkkým 
kobercom. Pri čakaní pred výťahom som dofajčil a 
zahasil cigaru do popolníka. Keď človek cigaru zahasí 
namiesto toho, aby ju nechal pokojne dohorieť, 
zvyčajne zasmradí celú miestnosť nepríjemným dymom. 
Zviezol som sa do garáže, nastúpil do auta a odviezol 
sa za známym, písmo-znalcom, a ten mi podľa rukopisu 
z výhražného listu prezradil, že autor je pravdepodobne 
muž, ľavák a že písal premyslene, a nikam sa 
neponáhľal. Poďakoval som mu, a s pochybnosťou či sa 
toto naozaj dá zistiť z písma, som vyšiel von. Príjemný 
vánok ma hladil na členkoch. To ráno sa mi ponožky 
vrátili z práčovne príliš naškrobené a preto som bol 
bosý vo svojich jachtárskych mokasínoch. Kráčal som 
naspäť ku svojmu autu a rozmýšľal ako ďalej. Keď ma to 
po ceste napadlo, vstúpil som do najbižšej telefónnej 
búdky, a v zozname obchodníkov našiel priekupníkov so 
šperkmi. Postupne som im volal a predstavoval sa ako 
zástupca zberateľa, ktorý si neželá byť menovaný. 
Prvý o Masagahashiho perlách v živote nepočul, alebo 
to na mňa iba hral. Druhému som zavolal tomu, ktorý 
mal najnápadnejší a najväčší inzerát. Ten už vedel 
lepšie. Tvrdil, že mu včera volal istý pán Bournewald a 
ponúkal mu ich, ale pýtal si za ne premrštenú sumu, 
tak ho musel odmietnuť. Poďakoval som mu a zavesil 
som. V zozname ľudí som našiel iba jedného 
Bournewalda, a to Randolpha. Vytočil som jeho číslo, 
ale nebol doma. Alebo sa práve sprchoval. Zapálil som 
si a pozoroval netopiere letiace juh. Tiché zasyčanie 
spáleného hmyzu sprevádzalo zahasenie cigarety o 
mravca, ktorý sa priplietol medzi kôru stromu a horiaci 
tabak. 
Vytočil som znovu dom pána Bournewalda a nechal 
zvoniť presne sedem krát. Po tom, ako znovu nezdvihol 
som si zaznamenal jeho adresu a číslo, a vykročil k 
autu. Tam som dopil fľašu whiskey a vybral sa smerom 
ku Harbour Bridge. Na ňom som sa dostal do menšej 
zápchy, ale neprekážalo mi to, pretože som si odtiaľ 
zhora mohol vychutnávať prekrásny výhľad na záliv 
Port Jackson a predmestia Sydney. V diaľke som videl 
svoju jachtu a čajku sediacu na vrchole sťažňa. Zas 
budem mať osratú palubu. Doprava sa pohla a po chvíli 
som sa dostal na Waruda street, zaparkoval som a 
vystúpil pri čísle 19. Pánovi Bournewaldovi sa zjavne 
dobre darilo v tom, čo robil, nech už to bolo čokoľvek. 
Stál predo mnou trojposchodový apartmánový dom, 
obkladaný anglickými tehlami. Obrovská palma v 
predzáhradke vrhala tieň na športový sedan parkujúci 
viac-menej pri chodníku. Vošiel som dnu cez otvorené 
vstupné dvere. Hala bola vykladaná mramorom, na 
oboch stranách boli zrkadlá zaberajúce celú stenu, 
oproti vchodu bol výťah a skromné schody. Na podlahe 
ležal červený koberec, tak mäkký a vysoký, že každého 
kto naň kedy stúpil, muselo napadnúť ako prácne by sa 
z neho odstraňovala žuvačka. Celá hala bola zaliata 
svetlom, ktoré sa odrážalo zo všetkých tých lesklých 
povrchov. Zľava prichádzal zvuk tlmeného komentátora 
športového vysielania a piskot obuvi na palubovke, čo 
mi napovedalo, že ide o basketbal. Z nejakého dôvodu 
som zabudol, prečo som tam pôvodne išiel, a mal 
nutkanie ísť pozerať ten zápas. Tým dôvodom boli tri 
stovky stavené na Lakers. 
Vydal som sa šikmo doľava a spozoroval, že ten zvuk 
vychádzal z pootvorených dverí na chodbe. Dlaňou som 
opatrne potlačil dvere, ktoré sa so strašným vrzgotom 
otvorili. Stál som vo dverách a pozeral na mladú slečnu 
s dlhými nohami, do polovice stehien zahalenými 
tmavou sukňou. Mala ich vyložené na stole vedľa 
televízie, v ktorej sledovala basketbal. Jediné čo do tej 
scény chýbalo, bol ventilátor, fúkajúci do jej 
tmavohnedých, rovných vlasov. Po jej pravici bola malá 
drevená skrinka, a na nej mala položenú orosenú 
plechovku piva. V ľavej ruke držala cigaretu na zlatej 
špičke, dlhej snáď ako mláďa koaly, z ktorej stúpal dym 
priamo nahor. Keď začula vŕzganie pozrela na mňa a jej 
modré oči si ma premerali od hora dolu a naspäť. Ako v 
spomalenom zábere sa jej viečka zatvorili a otvorili, 
akoby boli ovládané ťahaním nitiek, a ona bola 
drevenou fgúrkou. S poriadne vydarenou fgúrou. 
Slinné žľazy mi preradili na najvyšší stupeň. Ruka so 
špičkou a cigaretou sa pohla a prerušila dokonale 
plynulý, stúpajúci stĺpček dymu. Vstúpil som dnu a 
urobil som krok doprava, aby som videl na obrazovku. 
Bola ten typ ženy, ktorá by zmenila nádejného kňaza, 
ktorého čakal úspešný postup v cirkevnej hierarchii na 
pornografa, počas jedného stretnutia. A navyše 
nerozprávala viac, ako bolo nutné počas športových 
televíznych prenosov. 
„Ste recepčná?“ 
Pokývala nepatrne hlavou. 
Chvíľu sme mlčky sledovali. Ona sa napila piva a 
položila ho naspať. 
„Ten James je obrovský talent, ale nemusí ho dokazovať 
práve proti mojím peniazom...“ pokúsil som sa prerušiť 
ticho. Miernemu úsmevu na jej tvári chýbal iba kúsok, 
aby mi rozžiaril deň. 
„Je pán Randolphe Bournewald doma?“ 
„Ste jeho hosť?“ 
„Nie.“ 
„Obávam sa, že nemôžem poskytovať informácie tohto 
druhu,“ ani neodtrhla oči od obrazu. 
Pristúpil som k nej asi na vzdialenosť špičky, v ktorej 
mala cigaretu, nadvihol orosenú plechovku piva, zotrel 
dlaňou krúžok vody, ktorý sa vytvoril na drevenej 
skrinke a položil pod ňu zloženú polypropylénovú 
päťdolárovku ružovej farby. 
„Tak ako to teda je s pánom Bournewaldom?“ 
Zdvihla pivo k ústam, napila sa a položila ho naspať. 
Bankovka zostala celý čas prilepená na dno plechovky. 
Nebola práve výrečný typ. Už som to vzdal a naťahoval 
ruku po peniaze, keď ma zastavila: „Nie tak rýchlo, 
fešák. Po večeroch sa živím tancovaním v baroch a za 
chvíľu je prestávka, môžem ti zatancovať.“ 
Žmurkla na mňa a usmiala sa. 
Rozmýšľal som, či si to môžem dať do výdajov, keď 
klaksón v telke odzvonil polčas. Ešte som sa ani 
nezačal poriadne tešiť, keď ma niekto zozadu tresol po 
hlave, na čo som stratil vedomie. Ani som sa jej 
nestihol spýtať, či to chytá na satelit.

Celých 15 kapitol a bonusová poviedka Kontraband z platformy v riadnej knihe tu.

kapitola druhá>

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Kremeľ nechce byť zodpovedný za tragédiu nad Ukrajinou, ale je

Umiernení Rusi budú krajinu obhajovať tým, že povstalci konali z vlastného popudu. Nezmenia však fakt, že Rusko ich vyzbrojilo.

KULTÚRA

Začala sa predávať kniha hviezdy, museli prísť policajti

Krst knihy Springsteena sprevádzali bozky a objatia.

DOMOV

Po tlaku verejnosti zrušili extrémistom ďalší koncert

Po Krátkom procese skončil aj Ondrej Ďurica.


Už ste čítali?